Mlčím.
Hoci nechcem.
Brániť sa tomu?
Či sa poddať?

Prečo sme ticho,
keď je chuť zvolať?
Slov nieto.

Ticho lieči.
Mlčať je zlato.
Múdrosti...
A k čomu to?

Nie je čo povedať.
Nie je to vada.
Iba si v tichosti
myšlienky zrátam.

Som Elias. A ešte sa uvidíme.

Snívam.
O Tebe. O nás.
V noci i za dňa.
Nebdiem.

Prežívam, no nežijem.
Klamem sa.
A prečo vlastne?

Je mi takto lepšie — nahováram si.
„Vstávaj!“ — znie vo mne.
Dosť sebaklamu!

Čoho sa bojíš?
Viem to.
No strach nepustí.

Možno raz...

Som Elias. A ešte sa uvidíme.

Smejem sa.
Rád a často.
Ako každý.
Ako každý?

Nič nie je zadarmo, tvrdia.
Úsmev je zadarmo, tvrdia tiež.
Klamú ma?
Či len nevedia?

Prázdne slová? Frázy?
Nevedomosť? Túžba?
A chcú to vedieť?

Smejem sa stále.
Lebo život. Lebo láska.
Smej sa so mnou.

Som Elias. A ešte sa uvidíme.

„Píšem.
Neviem, či smiem.
Sám mám pochybnosti. Je to prvý raz.

Trochu sa hanbím.
Možno sa aj bojím.
A predsa… niečím ma to napĺňa.

Asi som len chcel povedať, že –
veď aj Ty môžeš.
Môžeš, čo chceš.

Ja som to doteraz nevedel.
A tak mi prišlo dôležité povedať Ti to.

Som Elias. A ešte sa uvidíme.”